Šírava "nič-som-nespal" fest, part II (sobota)
Druhý deň mal poslabší program, a tak sme sa rozhodli začiatok vynechať a venovali sme sa či už skvelým kolotočom neďaleko, alebo spánku. Nakoniec som sa, kvôli technickým ťažkostiam dostavil ešte neskôr ako som chcel a tak som vynechal nielen Hostel, Gionno, Alone a Ska2tonics, ale aj Gipsyho a Peťa Cmorika.
Nakoniec mi to ani nechýbalo, lebo prišla Tublatanka. Poviete si, no super, stará vykopávka sa ide hrať na skvelú kapelu pred mladými poslucháčmi. Lenže, oni sa nehrali. Ono ňou aj boli. Pre mňa osobne boli práve oni vyvrcholením večera, a nie po nich nasledujúci Kabát. Maťo Ďurinda s gitaristom Ďurom Toporom zaujali už skvelou zvukovou skúškou, ktorá by sa dala zaradiť ako nultá pesnička na koncerte. Chalani to zvládli vysoko profesionálne, naladili publikum a to už pred prvou pesničkou skákalo, jačalo a bolo nehorázne nedočkavé. Keď začali vypaľovať svoje staré hity, nikto neostal stáť so zatvorenými ústami. všetci ich mali otvorené, a drvivá väčšina z nich aj spievala spolu s Maťom. Toto bol naozaj koncert ako sa patrí. Pohyb po pódiu, hudba, skvelo zahraté nástroje, výrazy a komunikácia s publikom. Všetky tieto dôležité elementy živého koncertu zvládli na jednotku a ja ešte doteraz cítim ten vibe ktorý vo mne zanechali.
Možno práve preto ma nezaujal Kabát. česká legenda sa privalila na pódium, začala z ostra, hrali dobre, diváci išli s nimi, no neviem prečo, mne tam niečo chýbalo. Stále sa mi to zdalo byť akési povrchné, akoby boli všetci veľmi arogantní. Možno mi chýbali výraznejšie bicie. Bubeník sa teda veľi nevyznamenal. Bubny na Tublatanke v podaní mladého Peťa Schlossera boli aspoň pre mňa o triedu lepšie. Gitary im išli skvelo, to je fakt. Aj pohyb po pódiu speváka Josefa Vojtka bol dobrý. Neúnavné pochodovanie hore-dole ma však po druhej pesničke prestalo baviť, jednoducho som presne vedel pri akom slove kam pôjde a čo ukáže. Nacvičené pohyby a presúvania jednotlivých členov bolo tak ľahké prekuknúť, až mi to vadilo. Nič originálne. Stále to isté. Každú jednu pesničku, akoby podľa zlej šablóny. Oceniť však musím Vojtkovu schopnosť počas spievania doslovne tlmočiť každé jedno slovo ktoré zaspieval. Ako počas hlavných televíznych správ na Dvojke. Možno vám to pripadá hlúpe, ale toto bolo veľmi fajn, bavil som sa. Aj basák Milan Špalek mal dobrý koncert, ako jediný sa mi vymykal zo šablónky (možno už svojím zjavom) a jeho spev ma tiež oslovil.
Takže z Kabátu mám rozporuplné pocity, možno to bolo tým že páni deň predtým hrali niekde na druhom konci Česka, a ako priznali, veľa spánku si neužili, teda poniektorí nespali vôbec. Asi tá únava zanechala na nich stopy. i keď, musím sa priznať, že všetci ostatní, ktorí tam so mnou boli povedali že kabát bol skvelý. Neviem teda, kto má pravdu, ale mám na to takú svoju teóriu, ktorú nazývam fanúšikovský syndróm. Sú predsa len skalní fanúšici, alebo aspoň taký ktorý poznajú ich tvorbu a takým stačí aj priemerný koncert, keďže sa nekonajú tak často. Ja, ktorý neposlúcham tento hudobný štýl (čo však neznamená ž nemám prehľad) mám predsa len mierny nadhľad, nešaliem tým že ich vidím a nie som zbesnetí, a tak to môžem s nadhľadom zhodnotiť a nájsť tie chybičky, ktoré treba k úplnej dokonalosti.
Po Kabáte nadišiel opäť raz odliv ľudí, a keďže kapele No Gravity to trešku trvalo kým sa dostavili na pódium a nastavili nástroje, ostalo nás už asi iba 100-200. Ja som sa na No Gravity tešil veľmi, preskákal som väčšinu koncertu, spieval som, kričal som a koncert ma neskutočne zaujal. No Gravity predviedli skvelý výkon. Spevák Mišo sa ukázal ako dobrý bavič, komunikoval s ľuďmi, a ak ste k tomu pridali skvelo zahraté gitary a špičkové bubny v podaní Mária, koncert ako sa patrí je na svete! Avšak, ako som naznačil predtým, Fanúšikovskí syndróm sa u mňa prejavil práve počas koncertu No Gravity.
Vysílení zo skákania sme sa pobrali ku kolotočom a tak U.K.N.D. som nevidel ani nepočul. nakoniec ma ani nezaujímali, avšak som zablúdil na Afterparty v neďalekom moteli Kamenec. DJ Pepo (vraj je celkom známy, nuž dobre...) hral techno, myslím som sem-tam začul nejaký dramáč. Po 10 minútach strávených obhliadkou klubu som odišiel, keďže mi vadili hudba hrajúca asi o 150% hlasnejšie ako moje uši zvládali. A okrem toho, ja techno nemusím, ale myslím že návštevníci festivalu, ktorí zároveň mali aj vstup na túto afterku sa zabavili, zatancovali a vyplavili tie percentá alkoholu z krvi...
